ŽIVENA

Elena Maróthy-Šoltésová

Drobná výnimočná žena, ktorá zasvätila svoj život vzdelávaniu slovenských žien a odhodlane sa nepoddávala bojom, ktoré s ňou viedol Vajanský, či Škultéty. Do konfliktu s Vajanským sa dopracovala aj keď spustila spoluprácu s českým časopisom Ženský svet. Tento časopis pre ženy chcela Šoltésová odporučiť slovenským ženám na stránkach Národných novín. No páni nesúhlasili. Pri jej snahe zrovnoprávniť ženy tvrdili. že je to protináboženské. Ich reakcia prinútila Elenu napísať úvahu Potreba vzdelanosti pre ženu. Túto úvahu jej Vajanský vydal v Letopise Živeny II. Zázraky sa musia diať, keďže ju uverejnil aj pri takýchto jeho slovách a názoroch:" Ešte i sám Nietzsche, najsvobodnejší duch, menuje feminizmus "najohavnejším pokrokom v zošpatení Európy". Individualizmus zabíja v žene ženskosť, zmŕtvená ženskosť hubí rodinu a na rozvaliny rodín zrumí sa celá spoločnosť rýchlejšie a istejšie, ako veneciánska veža svätého Marka." (Národné noviny, 1902, č. 91)Elena sa dlho pohrávala s myšlienkou jej priateľky Terézie Vansovej, o tom aby sa práve Živena starala o vzdelávanie mladých žien. S touto myšlienkou sa absolútne stotožnila a odhodlane tvorila históriu slovenských žien. 

Živeniarky

Členky Živeny poznávali históriu, učili sa ako viesť domácnosť, ako zlepšiť finančnú situáciu rodiny ale osvojovali si aj rôzne ručné práce. Ženy v Živene okrem toho zbierali a uchovávali naše poklady, slovenské kroje a piesne. A práve to bolo podnetom zorganizovania výstavy slovenských výšiviek. Výstava bola mimoriadne úspešná a ženy zožali úspech. Podľa vzoru českej Vesny sa na Slovensku začalo rozvíjať vzdelávanie žien. Spolku sa podarilo založiť vlastnú školu pre ženské povolania v Turčianskom Svätom Martine v roku 1919. Založili aj rodinnú školu v Kremnici. Živene sa darilo a v roku 1921 mali na konte už desať dievčenských škôl a v roku 1922 sa Živene podarilo otvoriť aj prvé jasle na Slovensku. Zásluhou Eleny M . Šoltésovej bola aj "Dvojročná škola pre vzdelanie pracovníc vo verejnom zdravotníctve, pečlivosti o mládež a ľudovýchovu". Škola fungovala od roku 1923 v Ústave M.T. Štefánika a o tri roky neskôr fungovala škola už aj s internátom . 

Živeniarky sa venovali aj ženským právam. Bola to nepolitická Ženská národná rada, ktorej sa Živena stala súčasťou. Zastupovala ju Margita Paulíny-Pálková a neskôr bola poslankyňou aj Anna Jesenská. Ženy boli súčasťou aj Slovenského národného povstania. Pomáhali, pracovali, starali sa o siroty, organizovali zbierky šatstva a potravín ale predovšetkým pracovali ako ošetrovateľky v lazaretoch.

Ak si myslíte, že už Vás nič neprekvapí, no ste zvedaví, čo má ešte Živena na konte...Lúčnica! Áno, po 2. svetovej vojne založili Národopisnú skupinu Živeny, so zámerom uchovávať a prezentovať piesne a tance našej krajiny. Spolok začal organizovať prvé povojnové krojované plesy , ktoré sa dokonca uskutočňovali opakovane. V roku 1948, vystúpili po prvý raz verejne na medzinárodnej Poľnohospodárskej výstave v Prahe. Počas toho istého roka boli pozvaní vystupovať v SND. 1948 bol rok, kedy sa členky skupiny spojili s pánmi zo skupiny Odzemkárov. A to bol moment vzniku ľudovoumeleckého telesa. Koncom roka pribúdali prvé zahraničné skúsenosti a to v Poľsku a v Rumunsku. Názov Lúčnica navrhla etnografka, speváčka a členka Živeny Ľuba Pavlovičová - Baková. Dnes na území Slovenska Lúčnicu pozná každý. A poznajú ho už aj v Amerike, v Európe, Ázii, Austrálii, takže ho pozná pravdepodobne celý svet.

Živenu viedli silné, múdre a vzdelané ženy. Často spisovateľky s národnou hrdosťou, herečky, režisérky. Najstarší celonárodný spolok slovenských žien, Živena, bol v roku 1955 násilne rozpustený. Meno "Živena" použil novovytvorený socialistický zväz žien na označenie svojho vydavateľstva, ktoré dnes už neexistuje.