TVORBA

Paradox radosti

Či je to kvapka dažďa,

či metamorfóza rastlín,

či prerod dievčat v ženy.

Orosený pohár vína,

plný kôš malín?

Možno len zobudenie sa z nočnej mory.

Je to plátno, ktoré nie je prázdne?

Je to noc, kedy nikto neplače?

Možno ráno, ktoré rozkvitne,

pre niekoho posledné strany kníhtlače.

Občas v nás plačú cudzie názory,

a všetko v nás sa topí,

Atlantída sa stráca a rozsudok vzťahov bolí.

No vždy záblesk vášne pretne žily,

vtedy vedia vzplanúť nočné živly,

ako úľ včiel na lúke v Dillí.

A my tu budeme stáť,

v posledných tónoch noci,

rovnako ako vtedy, stratení a bosí,

no nájdení.

A ktosi tej noci,

sa zamiluje predsa,

do jednej z tých temných obrazov radosti.

Nočná dezilúzia

Som tou, ktorá je v odraze.
Som to ja, ktorá na mňa zazerá uprene.
V odraze tmavého nočného skla,
Prísny pohľad môjho svedomia.
Chce viac, nie som jej dobrá.
Zdiera ma, je neobstojná.
Cudzím sa páči,
Mať úspech je krásne.
No nik netuší,
Čo je to za sen, mať sny nočné.
Tá , ktorá mi všetko vyčíta,
Nemá hanby, ani vyžitia.
Je to tá, ktorá sa v očiach iných skrýva,
Nemá súcit, je úprimná.
Vidí ma nariekať,
Skľúčenú, zlomenú.
S perinou súcitu prikrytú.
Bezcitná, s upreným pohľadom vztýčená,
Som to ja, hľadiaca na seba.
Nedá spať vyčerpanej duši.
Chce vyčítať, trýzniť, dusiť.
Nedá spať, má čosi v sebe,
Chce hlušiť, prekričať sny, blúzni.
Je neskrotná, žhavá, nedá spať,
Som to len ja sama, nespokojná, nedočkavá.
Chcem od seba viac, no nevládzem,
Zobuď sa? Spi? Uteč? Nemizne.
Najprísnejší kat, zrodil sa v tebe,
Nezobudíš sa zo sna, zobudíš sa v sebe.
Ty a tvoj odraz, prísneho ja,
čo prenasleduje kroky, necíti chlad.
Ráta len slzy a nespavé sny.
Kedy len dúfaš, že zobudíš sa,
A nie si to ty. 

Ja?

Duchom bohém,

hlavou rojko, srdcom túžim byť Marína.

Bývam dievča, občas dáma,

niekedy nespútaná.

A žánrovo? Klasická dráma.

Telo v tvare hrušky, niekoho chute láka.

Ktorý je ten vyvolený, kto len naňho čaká?

Pijem víno, som dravá,

občas provokatívna a veľmi mladá.

Toľko vôní, dotykov a citov. Nestíham, no vnímam.

Keď som medzi oblakmi, snívam.

Som to ja ? či Lolita od Nabokova?

Neviem, možno,

každopádne som to ja,

vášnivá a živá.

Túžim byť bohyňou, medúzou či múzou?

Ktovie, asi ostanem len mnou,

obyčajnou a vám cudzou.

Sfúknutá sviečka, rozpínajúca sa tma,

v niekoho zlých snoch, grécka siréna.

Pre mamu dcéra, pre otca umenia skratka,

pre mnohých nepodstatná, zvláštna.

Kto som? Stále pátram.

Jedného dňa, snáď, pre niekoho, tá pravá.